Nariadenie

Bolo dosť neskoro. Oči mi klipkali, no akousi záhadou som bola stále schopná trieskať do klávesnice. Na monitor naskakovali slová písmenko po písmenku a s každým jedným boli moje viečka ťažšie a ťažšie. Vtedy sa zjavil. Roger. Poletoval mi okolo hlavy. Už mi ozaj lezie na nervy. Dnes som naňho naozaj nemala náladu.

„Naozaj nemáš lepšie termíny?“ vybliakla som naňho.

„To ma ani nepozdravíš?“

„No dobre, ahoj. Prečo si znova tu? Veď si mi už našiel frajera. Nariadenie si -čo sa týka mňa- splnil, môžeš pracovať na niekom inom. Dovi.“

„Ale, ale, lastovička. Ešte som s tebou neskončil. Podľa vyhlášky nemáš byť ani sama, ani osamelá.“

„Veď nie som.“

„Jasné, dnes nie je nikto.“

Roger si sadol na moje rameno, objal ma okolo krku, zložil blanité krídla a začal čítať čo píšem.

„...pretože dnešná spoločnosť podlieha neustálemu tlaku nových a nových požiadaviek, je demokracia zárukou...“

„Sklapni.“

„Rybenka, buď trošku milšia. Ideme.“

„Teraz? Kam?“

„Zabávať sa.“

„Nemôžem, pracujem.“

„Aj ja. Ale mne na rozdiel od teba hrozí smrť ak nebudem. Ako tak pozerám, Liborovi si sa dva dni neozvala.“

„Hej, som zaneprázdnená.“

„Aj ja. Čo si myslíš, kto musí riešiť ten enormný počet osamelých mladých deň čo deň? A to by ste si mali riešiť sami, miláčikovia... Ideme!“

„Ale...“

„Povedal som, že ideme.“

Roger vzlietol a vytiahol ma zo stoličky za ucho. Prišli sme k Liborovi. Sedel za stolom a čosi písal. Okolo ucha mu poletovala Kamila a niečo doňho hustila. Už od dverí na ňu Roger kričal.

„Ahooooj, lastovička.“

Kamila vyletela z kuchyne ako stíhačka, hodila sa Rogerovi okolo krku a celého ho vybozkávala. Krídlami trepotali ako najatí.

„Tak tu ich máme.“

„Tak tu ich teda máme.“

Sadla som si oproti Liborovi.

„Ahoj.“

„Čau.“

„Ako sa máš?“

„V pohode.“

„Chceš niečo piť?“

„Nie, ďakujem.“

Tu naša konverzácia ustala. Roger mi sedel na pleci a Kamila Liborovi. Plecia mali zvesené. Netrepotali krídlami. Pozerali na nás a v očiach sa im dala čítať neskonalá ľútosť. Potom pozreli jeden na druhého a pousmiali sa. Vtedy sme sa s Liborom na seba pozreli. Následne oproti sebe Kamila a Roger vyleteli, zrazili sa a postupne od hlavy po päty spolu splynuli. Zmizli. Na stole sa objavilo malé dieťa. Sme rodičia. A ticho zotrvalo.

Miesta

Jesenné slnko svietilo na muškáty a hrá sa s tieňmi listov. Ja sedím na terase pod holým nebom a hrám sa so svojimi myšlienkami. Pes chlomce vodu a mačka tíško spí. Čerešňa má listy stále zelené. Slnečnice odkvitli. Kvety ešte máme na terase.

Kráčam po schodoch. Do nema. Idem si po veci do izby, lebo o hodinu dvíhame kotvy. Všetko je uložené ako má. Škatule, tašky, igelity. Dobro sedí oproti a pije čaj. Tvár v čajovej pare zamyslená. Hľadí v diaľ. Boli sme tu dosť dlho na to, aby sme to mohli volať domov. Domov? Čo je nám domov? Paríž, Berlín, Londýn, Praha? Všade to bolo doma. Aj tu. Poznáme susedov, oni nás.

Umývam riady. Z misiek stekajú zvyšky čokoládového pudingu s hrozienkami a orieškami. Posteľ je prázdna. Elektrina snáď v stave akom má byť. Odkladám riady. Naše balím do novín a ukladám do kartónových škatúľ. Na stole ešte naše obálky. Prázdne, biele, roztrhané. Kopa starých novín. Naše aj tunajšie. Zvoní. Suseda nám priniesla koláč čo upiekla. Na cestu. Takých už bolo. Na juh, na sever, na východ, na západ. Všade. Áno, spoznala som veľa ľudí a podozvedala sa nové veci. Bolo to fajn, ale... nebolo by lepšie tam kde mám patriť?

Aké to bolo predtým? Doma. Každý deň som sa vracala na jedno miesto, susedy ma poznali od malička. V skrini fotky. Aj moje. Ako malá, väčšia, ale nie taká ako dnes. A ani tam také nebudú. Nuž, každému raz začne byť rodičovská perina krátka.

Mačka sa zobudila a vtiera sa mi do priazne. Ostáva tu. Ide len pes. Slnko sa nádherne odráža od jej čiernej srsti a ona pradie ako divá. Na stole na terase blok a v ňom úlohy, Dobrova šálka s nedopitým čajom, pero. Sadám si a kreslím bodky za splnenými úlohami. Ešte zbaliť obrusy. Mám ešte čas. Sedím a hladkám mačku. Všetko má svoje miesto. Šálky sú na polici. Hodiny tikajú na stene. Dobro znáša škatule s riadmi. Pes leží v predsieni. Ryby plávajú v akváriu. Aj ich vypúlené oči. Ticho. Decká u susedov čosi vykrikujú. Po ulici behá čísi pes. Náš nereaguje. Mačka sa pretiahne a počne cupitať k vode. Mäkké labky akoby sa ani nedotýkali podlahy. Sadne si k miske, skrúti chvost a pradúc pije.

Skladám obrusy. Škatuľa je označená. Prelepujem ju lepiacou páskou. Polievam kvety. Utieram kuchynskú linku. Odkladám Dobrovu šálku. Všetko má svoje miesto. Šálky, misky, hodiny, ryby v akváriu. Len ja mám občas problém nájsť to moje.

Rastiem a nikto mi nepovedal, že to bude takto

Že budem smutná zo všetkých tých vecí, zruinovaných vzťahov a zo seba. Keby aspoň to moje súhvezdie o niečom bolo...