Nariadenie

Bolo dosť neskoro. Oči mi klipkali, no akousi záhadou som bola stále schopná trieskať do klávesnice. Na monitor naskakovali slová písmenko po písmenku a s každým jedným boli moje viečka ťažšie a ťažšie. Vtedy sa zjavil. Roger. Poletoval mi okolo hlavy. Už mi ozaj lezie na nervy. Dnes som naňho naozaj nemala náladu.

„Naozaj nemáš lepšie termíny?“ vybliakla som naňho.

„To ma ani nepozdravíš?“

„No dobre, ahoj. Prečo si znova tu? Veď si mi už našiel frajera. Nariadenie si -čo sa týka mňa- splnil, môžeš pracovať na niekom inom. Dovi.“

„Ale, ale, lastovička. Ešte som s tebou neskončil. Podľa vyhlášky nemáš byť ani sama, ani osamelá.“

„Veď nie som.“

„Jasné, dnes nie je nikto.“

Roger si sadol na moje rameno, objal ma okolo krku, zložil blanité krídla a začal čítať čo píšem.

„...pretože dnešná spoločnosť podlieha neustálemu tlaku nových a nových požiadaviek, je demokracia zárukou...“

„Sklapni.“

„Rybenka, buď trošku milšia. Ideme.“

„Teraz? Kam?“

„Zabávať sa.“

„Nemôžem, pracujem.“

„Aj ja. Ale mne na rozdiel od teba hrozí smrť ak nebudem. Ako tak pozerám, Liborovi si sa dva dni neozvala.“

„Hej, som zaneprázdnená.“

„Aj ja. Čo si myslíš, kto musí riešiť ten enormný počet osamelých mladých deň čo deň? A to by ste si mali riešiť sami, miláčikovia... Ideme!“

„Ale...“

„Povedal som, že ideme.“

Roger vzlietol a vytiahol ma zo stoličky za ucho. Prišli sme k Liborovi. Sedel za stolom a čosi písal. Okolo ucha mu poletovala Kamila a niečo doňho hustila. Už od dverí na ňu Roger kričal.

„Ahooooj, lastovička.“

Kamila vyletela z kuchyne ako stíhačka, hodila sa Rogerovi okolo krku a celého ho vybozkávala. Krídlami trepotali ako najatí.

„Tak tu ich máme.“

„Tak tu ich teda máme.“

Sadla som si oproti Liborovi.

„Ahoj.“

„Čau.“

„Ako sa máš?“

„V pohode.“

„Chceš niečo piť?“

„Nie, ďakujem.“

Tu naša konverzácia ustala. Roger mi sedel na pleci a Kamila Liborovi. Plecia mali zvesené. Netrepotali krídlami. Pozerali na nás a v očiach sa im dala čítať neskonalá ľútosť. Potom pozreli jeden na druhého a pousmiali sa. Vtedy sme sa s Liborom na seba pozreli. Následne oproti sebe Kamila a Roger vyleteli, zrazili sa a postupne od hlavy po päty spolu splynuli. Zmizli. Na stole sa objavilo malé dieťa. Sme rodičia. A ticho zotrvalo.